Ako vydať knihu:Časť III. Ako ľuďom písať myšlienky

Autor: Boris Rybár | 18.1.2014 o 16:20 | Karma článku: 2,95 | Prečítané:  461x

Vítam Vás pri ďalšej časti seriálu na tému „Ako (napísať a) vydať knihu". V predošlej časti seriálu sme si povedali aké je dôležité vytvoriť si pomocný dokument s kostrou príbehu, aby ste príbeh rozumne vystavali a udržali knihu „po hromade". Len pre informáciu v prípade mojej knihy KOMPARZISTI - Epizóda I. Josh Parker dokument kostry príbehu predstavoval dvadsaťštyri strán formátu A4. V prípade knihy Swingers party alebo stredná kríza veku (vyjde na jar 2014) som kostru príbehu „zvládol" na osemnástich stranách A4. Hoci to v oboch prípadoch nie je málo, rozhodne sa v takom súbore orientuje ľahšie ako v knihe, ktorá má vyše tristo strán.  

Tému dnešnej časti a aj jej názov som poňal trochu odvážne, ale som presvedčený, že realita nie je taká neuveriteľná, ako sa môže na prvé počutie zdať. Pozrime sa na to detailnejšie. Už ste asi počuli vetu „Chcel by som vedieť čítať myšlienky." Ale technicky vzaté čítanie je iba druhou stranou písania. Dobrá otázka je, či by ste nechceli vedieť ľuďom do hlavy myšlienky aj písať. Pokiaľ by ste chceli mám pre vás dve dobré správy

  1. Dá sa to

  2. Ako spisovateľ to aj budete robiť

Aj keď to možno bude znieť trúfalo, zapisovanie myšlienok do hláv iným je pomerne bežný jav. Nemyslím teraz také to telepatické zapisovanie s prvkami až hypnotického podriadenia si inej osoby. Myslím skôr bežnú ľudskú komunikáciu. Verbálnu aj neverbálnu. Vždy keď sa s niekým rozprávate, tak to čo druhej osobe hovoríte, to ako jej to hovoríte a aj to ako sa pritom tvárite a správate, vplýva na to ako to druhá osoba bude vnímať a čo si bude myslieť. Samozrejme, že tento proces nie je taký exaktný ako matematika, ale určite pripustíte, že pomerne pravidelne ľudí okolo seba ovplyvňujeme. Máme dosah na to čo ľudia okolo nás cítia a čo si myslia. Skrátka nepriamo im „zapisujeme" myšlienky a pocity. Aby ste teraz nepodľahli neopodstatnenému pocitu kontroly nad celým svetom, uvedomte si, že ten proces je vzájomný. Oni tiež „zapisujú" nám. Pri písaní knihy je to podobné, ale s dvoma rozdielmi, ktoré spolu úzko súvisia:

  1. Proces je „jednosmerný". Vy ako autor sa snažíte vyvolať v mysli čitateľa pocity a myšlienky, ale on u vás nie.

  2. Proces nie je interaktívny. Vy ste napísali text, ale keď si ho čitateľ číta nemôžete svoje rozprávanie korigovať podľa toho ako sa vám zdá, že váš zámer pochopil, alebo nepochopil

Asi ste už videli nejakú televíznu súťaž, kde sa jeden súťažiaci snaží našepkať druhému nejaké slovo. Môže mu to slovo buď opisovať, alebo mu význam toho slova ukazuje rukami. Nemôže mu ale dané slovo povedať. Podľa toho ako druhý súťažiaci „tipuje" hádané slovo môže ten prvý súťažiaci (ten kto slovo napovedá) zmeniť svoj prístup a pokúsiť sa o iný spôsob našepkávania. To je typicky interaktívny proces. Vy ako šepkár máte spätnú väzbu o tom ako vaše našepkávanie funguje či nefunguje. Podľa toho môžete svoje našepkávanie upravovať. Prvá vec, ktorú si musíte pri písaní knihy uvedomiť je, že tento luxus interaktívnosti nemáte k dispozícii. Napíšete iba jeden text a ten pošlete čitateľom. Máte teda iba jeden pokus ako im môžete svoj príbeh „našepkať". Buď sa vám ten proces „zapisovania" myšlienok a pocitov do hláv čitateľov podarí, alebo nie. Aj napriek tomu, že proces zapisovania myšlienok nie je veľmi exaktný pozrime sa ešte detailnejšie ako prebieha a čo s tým ako autor textu môžete robiť.

Vedzte, že keď rozprávate príbeh máte v rukách niekoľko možností ako na to. Niektoré informácie chcete čitateľovi (vo vhodnom okamihu) povedať priamo, niektoré chcete aby si domyslel, niektoré naopak nechcete aby vôbec ešte vedel. Iné informácie majú čitateľa zaviesť nesprávnym smerom, aby ho neskôr prekvapila pointa. Spôsob ako sa s touto výzvou popasovať má každý autor svoj a vždy to je trochu „alchýmia". Pamätajte si ale, že:

  • hľadanie súvislostí

  • odvodzovanie

  • predvídanie deja

sú hlavné činnosti, ktoré sa odohrávajú v hlave čitateľa, keď číta knihu. Nemôžete tomu procesu v hlave čitateľa zabrániť, ale môžete ho riadiť a smerovať. Praktická ukážka ako to funguje je nasledovný vtip:

Podgurážený muž v supermarkete stojí pri pokladni za neznámou ženou a prezerá si jej nákup, ktorý vyložila na pokladňu. Fľaša vína, hrozno, zubná pasta, mrazené kuracie prsia a pomaranče. Po chvíli premýšľania na ňu otrávene pozrie a hovorí: „Vy asi nemáte chlapa, že?" Pobúrená žena sa na neho škaredo pozrie a urazene mu odvetí: „A na to ste prišli z môjho nákupu?" Muž je jej na to odvrkne: „..."

No schválne čo si v tomto okamihu myslíte, že je odvrkne? Nebudem Vás napínať! Odvrkne jej: „Nie z nákupu. Ja len, že ste strašne škaredá."

Dámy mi teraz odpustia tento necitlivý žart, ktorý som zvolil lebo podľa mňa vystihuje podstatu toho ako rozprávanie príbehu prebieha v hlave čitateľa, a toho akú kontrolu nad tým ako autor máte. Bez zachádzania do psychológie ľudský mozog funguje na princípe hľadania súvislostí. Čitateľ proste (nevedome) predpokladá, že informácie, ktoré dostáva, spolu nejako súvisia. Kto už by čítal knihu nesúvisiacich informácií, že? A tak sa čitateľ priebežne snaží v dostupných informáciách hľadať súvislosti a predvídať čo bude nasledovať. Ak čítate čo má žena v nákupnom košíku, potom to, že muž jej nákup sleduje a premýšľa nad ním, a následne jej povie, že nemá chlapa, nevidíte v tom žiadnu priamu súvislosť. Prebudí to, ale vašu zvedavosť a pýtate sa sám seba: „čo mi uniklo?" Máte skrátka tendenciu hľadať tam súvislosť a čakáte, že sa ju dozviete z odpovede muža na otázku podráždenej ženy. Máte sklon myslieť si, že muž je tak trochu Sherlock Holmes a z nákupu vydedukoval niečo čo vy dedukovať nedokážete. Následne, keď sa dozviete pointu na konci vtipu, buď vás to sklame alebo pobaví. Náhle si uvedomíte fakt, že tam daná súvislosť nie je, a že muž jej osamelosť odvodil iba z jej vzhľadu. Vtedy si uvedomíte, že autor Vašu pozornosť zámerne upriamil zlým smerom. Samozrejme je tu aj možnosť, že zámer rozprávača odviesť vašu pozornosť prekuknete už v úvode. V takom prípade sa počas rozprávania vtipu budete asi nudiť. To už sme ale pri debate, že jeden a ten istý text príjmu rôzni čitatelia rôzne. O tom sme už ale hovorili v úvode seriálu. Ale bez ohľadu na to, či Vás vtip pobavil, sklamal alebo nudil isté je, že táto forma podania informácie je iná ako keby ste napísali:

Podgurážený muž v supermarkete stojí pri pokladni za neznámou škaredou ženou a vraví jej: „Vy ste taká škaredá, že určite nemáte chlapa." Je to priame vyjadrenie informácie o vzhľade ženy, pri ktorom predstavivosť čitateľa vôbec nepracuje.

Blbosť, že? Predstavivosť pracuje, ale úplne inak. Po prečítaní tejto verzie textu si skôr budete klásť otázky: „Prečo jej to muž povedal?", „Ako to súvisí s príbehom?", „Ako na to ona zareaguje?". Hľadanie súvislostí v hlave čitateľa pokračuje normálne ďalej akurát sa uberú iným smerom ako v predošlom prípade. Umenie ovládať toto smerovanie tak, aby sa väčšina čitateľov nenudila, ale pobavila je majstrovstvo autora. Budete si musieť nájsť vlastný spôsob ako toto kormidlo rozprávania príbehu ovládať.

Hľadanie súvislostí má v procese skladania príbehu v hlave čitateľa aj ďalšiu úroveň. Je ňou odvodzovanie. Inak povedaná čitateľ v dostupných informáciách nie len hľadá súvislosti, ale dokonca si odvodzuje informácie, ktoré v texte nie sú priamo uvedené. Pre ukážku toho ako odvodzovanie funguje sa na chvíľu vráťme k trom dôležitým prvkom štruktúry príbehu. Tými sú postavy, miesto a čas. Tieto tvoria viac štruktúru príbehu ako príbeh samotný. Inak povedané, ak v rámci rozprávania udržíte „pod kontrolou" časovo-priestorové súvislosti postáv je vysoký predpoklad, že sa čitatelia v príbehu nestratia. Je to dané tým, že každý z nás (aj čitateľ) má osobné skúsenosti s existenciou v „časopriestore". Skrátka nezávisle od knihy, ktorú práve čítame, máme nejaké očakávania vo vzťahu k tomu ako plynie čas, ako sa ľudia hýbu v priestore a koľko času im taký presun zaberie. Preto každého pri čítaní vyruší ak sa postava objaví na mieste, kde to s ohľadom na predošlé riadky textu nedáva zmysel. S tým môžete ako autor samozrejme pracovať rôzne. Môžete napríklad zdôrazniť presný čas tam kde to má pre rozprávanie význam. Napríklad v knihe KOMPARZISTI - Epizóda I. Josh Parker je Elen Parkerová nad Atlantikom práve v čase, keď jej syn Josh „navštívi" banku. V takom prípade má zmysel dať si prácu s presným uvedením času kedy sa oba paralelné deje odohrávajú. Pre rozprávanie príbehu je totiž podstatné, že Elen nemôže v tom čase prísť Joshovi „na pomoc". Ale s časom môžete narábať aj úplne opačne. Môžete ho uvádzať iba neurčito tam kde nemá zásadný význam resp. ho nemusíte uvádzať vôbec. Ak sa postava zo scény A zrazu objaví v scéne B, na úplne inom mieste, vzdialenom tisíce míľ, a vy žiadnym spôsobom neuvediete čas, kedy sa tak stalo, čitateľ si čas odvodí. Bude skrátka predpokladať, že medzi scénou A a scénou B uplynul dostatok času na to aby sa postava mohla presunúť tisíce míľ. Rovnako tak bude predpokladať, že sa počas toho času nič podstatné (z hľadiska príbehu) nestalo. Ak by sa niečo podstatné stalo, asi by ste to ako autor spomenuli, že? Aby to bolo ešte zložitejšie „matematicky" sa dá povedať (veľmi opatrne), že postavy, priestor a čas tvoria „trojčlenku kreativity čitateľa". Ak čitateľ pozná čas, priestor a postavy v jednej scéne, a v ďalšej scéne mu poviete aspoň jednu novú „hodnotu" z uvedenej trojice, tak si zvyšné dve dokážete odvodiť. Skúsme jednoduchý príklad.

Scéna A: Martin a Petra končia vysokú školu v Košiciach v lete roku 2005. Plánujú svadbu a založenie rodiny.

Máme teda trojicu postavy, priestor aj čas.

Scéna B1: Martin a Petra sú v kine v Bratislave so svojím 3 ročným synom.

Máme teda postavy a priestor. Čas si odvodíme. Nie celkom presný lebo nevieme koľko rokov po škole sa im narodil syn, ale tipujeme že príbeh je niekde okolo rokov 2009 - 2010. Vtip tohto odvodzovania je v tom, že miesto na odvodenie vôbec nemá vplyv (Martin a Petra môžu mať 3 ročného syna aj inde). Odvodzovanie je základným nástrojom autora umožňujúcim neskoršie prekvapenie čitateľa. Napríklad, ak chcete, môžete neskôr prezradiť, že je rok 2007 a Martin s Petrou si 3 ročného syna adoptovali.

Scéna B2: Odohráva sa dialóg matky (meno nevieme) s 5 ročným synom v Košiciach, kde matka spomína na svoje študentské časy.

Ak to v texte nijak špeciálne neuvediete väčšina čitateľov odvodí, že ide o Petru a rok bude aspoň 2011. Všimnite si ale, že mostíkom pre odvodenie je okrem miesta (Košice) aj informácia o študentských časoch. Ak by táto informácia nebola uvedená v scéne A, ani B2, bolo by oveľa ťažšie (ak vôbec možné) dať si postavy do súvisu. Mohlo by to skôr vyvolať dojem „dejovej paralely" kde v scéne B2 iba v tom istom meste vidíme inú postavu ako sa rozpráva so synom. V takom prípade by sme s ohľadom na odvodenú „dejovú paralelu" asi časovo očakávali stále leto roku 2005.

Tu sa opäť vrátim k súboru s kostrou príbehu, ktorá Vám môže pomôcť aj s riadením procesu hľadania súvislostí a odvodzovania. Robte si do nej poznámky aj toho typu ako riadite myslenie čitateľa. Pamätajte si, že príbeh môže byť zložitý, ale musí niekam smerovať. Nevadí ak sa bude čitateľ v nejakých častiach chvíľu strácať ak sa napokon príbeh rozpletie. Vedieť odhadnúť kedy ešte môžete zvedavosť čitateľa napínať „predvídaním" a kedy ho už otrávite je ťažká domáca úloha. Tú musí každý autor vyriešiť sám. V kostre príbehu si ale píšte aj poznámky toho čo sa v ktorej časti čitateľ dozvedá a prípadne aj poznámky, čo sa ešte dozvedieť nemá, aby ste mali „hľadanie súvislostí a odvodzovanie" pod kontrolou. Pokojne si robte aj poznámky o tom ako chcete v niektorej časti zaviesť pozornosť čitateľa iným smerom, aby ste ho mohli neskôr prekvapiť. Skrátka si vytvorte takú kostru príbehu, ktorá Vám pomôže ísť od začiatku do konca spôsobom, ktorým chcete svoj príbeh rozprávať. Pamätajte si pri tom, že to čo tvorí rozprávanie je koktail povedaného s odvodeným. Musíte trafiť dobrý pomer. Ak poviete všetko jasne čitateľ sa bude nudiť. Ak ho necháte všetko odvodzovať vznikne nekonečné množstvo variácií a čitateľ sa stratí.

Ak kostru príbehu napíšete ozaj dobre, v podobe scén, ktoré do seba časovo a priestorovo zapadajú a každá zo scén bude mať jasnú „informačnú hodnotu", získate ďalšiu výhodu. Tou je, že v takomto prípade nemusíte už rozpisovanie scén do kapitol finálneho textu realizovať v postupnom slede. Môžete pokojne pracovať „s preskakovaním" a rozpisovať tú časť príbehu, na ktorú máte „múzu". Ak máte napríklad silnú inšpiráciu písať scénu, ktorá je uprostred knihy, alebo na jej konci, môžete sa pokojne pustiť do jej písania. Stačí aby ste sa držali kostry príbehu. Stačí aby ste pri rozpisovaní danej scény napísali iba to čo má byť jej obsahom. Osoby, miesto, čas a informácie, ktoré tam patria. Nič menej ani nič viac. Kostra príbehu sa postará o to, aby na záver bola kniha „po hromade". Aby tento postup mohol dobre fungovať musíte si kostru príbehu opakovane čítať a uisťovať sa, že príbeh sa vyvíja výlučne podľa informácií uvedených v jeho kostre. Byť si istý, že si skrátka nič nad rámec kostry vy ako autor nedomýšľate a ani, že nie je v kostre viac ako chcete v danej chvíli čitateľovi povedať. Kostra musí byť proste skrátenou verziou Vášho rozprávania. Možno to znie zložito ale je komplikovanejšie o tom písať ako sa tým riadiť. Predstavte si kostru príbehu ako film. Ten sa skladá z jednotlivých scén. V každej scéne vidíte niečo konkrétne a niečo konkrétne počujete. Nič čo ste nevideli ani nepočuli tam z hľadiska informácií nie je. Ak vidíte rozhovor dvoch ľudí na pláži, viete ako vyzerá pláž, viete ako vyzerajú tí ľudia a viete o čom sa rozprávajú. Tieto explicitne uvedené informácie tvoria tzv. sujet (Naopak fabula je to čo si z toho dovodíte). Ak sa ale nerozprávajú o práci neviete o ich práci vôbec nič. Pozor! To samozrejme za predpokladu, že ste sa o ich práci nedozvedeli už skôr, v inej scéne. Kostra príbehu slúži na to aby ste vedeli odpovedať na otázky čo v ktorom okamihu čitateľ vie a čo si myslí? To sú ale dve odlišné veci. Čitateľ vie iba to čo ste presne napísali (sujet). A myslí si to čo ste napísali + to čo si z toho odvodil (fabula). Spomeňte si na vtip zo supermarketu. Čitateľ vie, čo žena nakupuje. Vie to, lebo to bolo konkrétne povedané. Myslí si ale (a to závisí od čitateľa a jeho predošlých skúseností, ktoré nemáte pod kontrolou):

a) že existuje súvislosť medzi nákupom a tým či má žena partnera = začne súvislosť hľadať

b) že je to lacný chyták a súvislosť tam nie je = prekukol vás

c) nerozumie tomu = nudí sa

d) čokoľvek iné

Kostra príbehu by Vám mala pomôcť tieto veci riadiť z hľadiska Vašich zámerov. Ako už bolo povedané nie u každého čitateľa to funguje rovnako, ale Váš autorský zámer by mal byť jeden spoločný. Vy asi viete čo chcete aby si čitateľ v danej chvíli myslel. Logická možnosť je A. Asi chcete aby hľadal súvislosť medzi jej nákupom a tým či má žena partnera. Asi nechcete aby Váš chyták odhalil a ani nechcete aby nerozumel a nudil sa. Úprimne by som sa čudoval keby ste ako autor chceli aby si čitateľ myslel ešte čokoľvek iné pretože to už vôbec nemôžete riadiť. Ak skrátka rozprávate príbeh tak preto, že sa Vám zdá dobrý. Máte z neho nejaký pocit a Vašou úlohu je preniesť ten pocit na čitateľa. Aby ste vôbec mali šancu to urobiť mali by ste sa starať o to aby sa správanie čitateľa v každom momente čo najviac podobalo vášmu úmyslu. Aby sa skrátka nepretrhla tá tenká nitka, ktorou ho príbehom „ťaháte". Ak si vypracujete spôsob ako v kostre príbehu zachytíte svoje zámery riadiť „myslenie čitateľa", máte podstatne väčšiu šancu porozprávať mu váš príbeh a nenechať ho, aby si pri čítaní knihy vymyslel príbeh vlastný. Venujte preto čas a pozornosť tomu aby Vaša kostra príbehu bola čo najucelenejšia z hľadiska deja aj odhaľovania súvislostí. Po napísaní každého odseku v kostre príbehu si položte kontrolné otázky.

  1. Čo v tejto chvíli čitateľ vie? (to sa odvíja od konkrétne uvedených informácií teda od toho „čo" ste povedali)

  2. Čo si čitateľ myslí / čo cíti? (to je ovplyvnené tým čo si čitateľ domyslel z toho „akým" spôsobom ste to povedali)

Skúsme ešte jeden príklad na doplnenie. Uvažujme nasledovné texty

Scéna A: Sedel na stoličke a miešal svoju šálku kávy. Nie tak ako vy. Opatrnejšie. Snažil sa miešaním nerozliať, ale nemohol to očami skontrolovať.

Čo viete? Muž (dá sa to vydedukovať z použitého rodu slovies) sedí na stoličke a mieša kávu v šálke. Mieša opatrne (inak ako je bežné) aby nerozlial. A nemôže to očami skontrolovať. To je všetko čo je uvedené. Ostatné treba odvodiť.

Čo si myslíte? / Čo cítite?: Muž je v niečom iný ako my ale nevieme ako iný. Asi má nejaký problém. Tento spôsob rozprávania generuje otázky typu: „Je uväznený a má zaviazané oči?", „Je slepý?", „Prečo to nemôže očami skontrolovať?"

Scéna B: Sedel na stoličke a miešal svoju šálku kávy. Nie tak ako vy. Opatrnejšie. Iba sluchom kontroloval či nerozlial.

Čo viete? Zhruba to isté čo v scéne A. Vieme, že iba sluchom kontroluje či nerozlial.

Čo si myslíte? / Čo cítite?: Možnosť uväznenia či slepoty muža je stále aktuálna, ale ešte stále môže len sedieť na stoličke a unavený miešať kávu so zatvorenými očami. Vnímate ten rozdiel? V prípade A sa píše, že nemohol očami skontrolovať či rozlial. V B sa píše iba sluchom skontroloval či nerozlial. Ani v A ani v B to naša postava nekontroluje zrakom ale rozdiel je, že v A to zrakom skontrolovať ani nemôže. To zásadným spôsobom riadi naše odvodzovanie a predvídanie.

Na tomto mieste by som ešte rád povedal pár slov aj o tej menej príjemnej časti práce s kostrou príbehu. A hoci som v predošlých častiach kostru príbehu, a jej potrebu zdôrazňoval, a stále to platí, aj táto minca má dve strany. Odvrátenou stranou kostry príbehu je fakt, že obmedzí Vašu kreativitu. Jednoducho keď rozpisujete jednotlivé časti knihy, podľa vopred pripravenej kostry príbehu, možnosti vašej tvorivosti sú limitované. Práca na knihe sa v tejto fáze stáva rutinou a vy si náhle uvedomíte, že moment prekvapenia, ktorý z vašej knihy môže mať čitateľ vy jednoducho nemáte. Musíte sa skrátka držať kostry príbehu. Viete čo ste už napísali a viete aj to čo bude nasledovať. Ak si raz hlavný hrdina má na konci zobrať za manželku spolužiačku zo strednej školy nemôže tri strany pred koncom zistiť, že je homosexuál. Teda vlastne môže, ale rozdiel je v tom či na predošlých dvesto stranách píšete skôr o tom ako sa s ňou opakovane schádza a rozchádza kvôli iným ženám alebo o tom ako hľadá svoju sexuálnu orientáciu. Samozrejme môžete v ktoromkoľvek momente zmeniť smerovanie a záver príbehu, veď ste autor, ale otázkou znie čo všetko treba prepísať aby to dávalo zmysel. Kostra príbehu je nástroj práve na to, aby ste zmysel a záver poznali hneď na úvod a potom k nemu priviedli čitateľa. Snažte sa preto príbeh postaviť už pri písaní kostry a všetku svoju kreativitu aplikujte už v tej fáze. Samozrejme, že aj príprava kostry príbehu je tvorivý proces a počas neho môžete pracovať s niekoľkými verziami kým nájdete tú, ktorá sa vám najviac páči. Ale keď už ju raz máte hotovú od začiatku do konca, mali by ste sa jej držať. Je to jediná cesta ako na konci budete mať konzistentný príbeh podľa svojho zámeru. Je to síce už pomerne rutinná, až manuálna práca ale garantuje Vám zmysluplný celok. Držte sa teda vytvorenej kostry! Dookola sa vracajte k tým častiam, ktoré ste už napísali a dookola si čítajte kostru príbehu tých častí, ktoré písať idete. Nápadne Vám to bude pripomínať pätnásť repríz vášho „obľúbeného" filmu sledovaných za jeden rok. Aj napriek tomu musíte vydržať! Nemôžete už jednoducho v scéne vymeniť postavu, čas, miesto alebo inú dôležitú informáciu. Môžete to síce urobiť ale nie jednoducho. Znamenalo by to, že budete musieť zvyšnú časť kostry príbehu a možno aj rukopis už hotových častí, upraviť podľa potreby novej tvorivej myšlienky. Úplne sa tomu vyhnúť nedá, ale má zmysel kostru príbehu spraviť čo najlepšie už v úvode. Aj napriek všetkej snahe sa Vám stane, že počas rozpisovania niektorých scén vám napadnú lepšie riešenia. Lepšie miesta, lepšie zápletky či lepšie dialógy. Je iba na vás či ich použijete alebo nie. S blížiacim sa koncom práce budú tieto tvorivé odbočky ustupovať potrebe „mať knihu hotovú". Čím viac máte napísané tým menej budete chcieť hotové časti prerábať. Čím bližšie ste koncu práce tým viac si uvedomíte, že prehodenie výhybky na vedľajšiu koľaj, akokoľvek zaujímavú, ohrozuje integritu knihy. Ako sa bude koniec písania vašej knihy blížiť uvedomíte si, že máte stále menej a menej chuti na jej úpravu a stále viac a viac námetov na napísanie ďalšej knihy. Jednoducho si odložíte tvorivé nápady na nasledovnú knihu.

Toľko III. časť seriálu o tom „Ako (napísať a) vydať knihu". V ďalšej časti sa pozrieme na niekoľko technicky podstatných vecí pri príprave rukopisu knihy.

Tiež nezabudnite, že na sociálnej sieti Facebook môžete požiadať o pridanie do skupiny https://www.facebook.com/groups/148316455254259/ kde nájdete všetky zverejnené diely seriálu, vo formáte PDF, a rovnako informácie o mojich ďalších aktivitách. Tie môžete nájsť na na stránke http://www.braintertainment.info

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?