Čínsky gastronomický takmer orgazmus

Autor: Boris Rybár | 12.5.2011 o 16:13 | Karma článku: 6,81 | Prečítané:  1519x

Hoci vo všeobecnosti sa dá povedať, že radšej píšem blogy na vážnu tému, teraz sa to naozaj nedá. Poznáte to. Začne sa to celkom normálne a úplne nenormálne to skončí. Príjemné ráno, streda pracovný deň, slnko za oknom. Človek sa naštartuje do pracovného rytmu a ani sa nenazdá a obedňajšia prestávka klope na dvere. Nie len, že čas už pokročil ale aj telo si pýta svoje.

Rozpis povolenej nutričnej hodnoty na príslušný deň mojej diéty držím v dlani a presúvam sa za obedom. Lebo v tom momente sa mi ako najväčší problém javí nadváha a riešim to zmenou životosprávy. Ale ako vravia za veľkou mlákou „Nothing's What It Seems"

Asi o 12:15 prichádzam do nemenovanej čínskej reštaurácie. Mám to tu rád. Naozaj nepoznám iné miesto kde môžem pri objednávke povedať čokoľvek a vždy dostanem ryžu. Nechápte ma zle! To nie je výčitka voči jazykovej bariére. Podľa mňa to naopak proces objednávky zásadne zjednodušuje. Koniec koncov keď nechcem ryžu idem inam.

V zápätí ešte rutinne „Nie, ďakujem a Nie, ďakujem" odpovedám na dve tiež rutinné otázky „Polievku? Niečo na pitie?", položené s prízvukom, ktorý Vám v písanej forme nedokážem zreprodukovať. Zaplatím rutinných 4,10 a sadám si so svojím obedom k stolu. Chvíľu ešte uvažujem nad tým, prečo môj kolega vlastne volá sladko-kyslú polievku „sopľová". Mne jej konzistencia nevadí. Sem tam si ju dávam ale dnes „diéta". Pečená ryža a chop suey.

O pár minút na to už dojedám posledné sústo. Obsluha je tu na naše kultúrne pomery trochu  „proaktívna", rozumej „hyperaktívna". Položím vidličku do taniera a ešte som ani kútiky úst neoprel o servítku a už je pri mne časník. So zdvorilým kývnutím hlavy berie zo stola tácku s mojím tanierom. Prerátal sa fešáčisko. Robí to ležérne jednou rukou a vidlička sa nedbalo prevažuje za okraj tácky. Neskoro! Už to má príliš „nahnuté" a gravitácia nešla na dovolenku. Vidlička padá z tácky na stôl a vydáva zvuk, ktorý nikto z návštevníkov nemôže prepočuť. Ak by som chcel prítomných požiadať o pozornosť nedokázal by som zvoliť lepší spôsob.

Doma ma tiež učili, že keď niečo robím, mám to robiť poriadne. Snažím sa toho držať aj pokiaľ ide o trapasy. Nechýbalo síce veľa a vidlička mohla na stole aj skončiť. Nestalo sa. Keď už mala toľko divákov rozhodla sa predstavenie „dohrať" do konca. Pokračovala smerom k zemi a  letmo narazila do môjho tela v „oblasti rozkroku". V tej chvíli som mal ešte pocit, že  môj problém s nadváhou sa iba transformoval na problém so zašpinenými nohavicami pred veľkým publikom. Mýlil som sa.

Čašník, o ktorého hyperaktivite už bola reč, šikovným a zbesilo rýchlym teakwondo ťahom zobral zo stola servítku a začal „mi utierať rozkrok" skôr ako neurónová sieť v mojej hlave vôbec pripustila, že by táto absurdná možnosť mohla byť reálna. To už bol moment keď nadváha opúšťala popredné priečky na rebríčku mojich problémov a ustupovala relatívne dôležitejším veciam. Bol to presne ten okamih keď človek precíti silu teórie relativity v praxi. Ak Vám skrátka niekto strčí nos do zadku, tak máte Vy nos v zadku, on nos v zadku, ale Vy ste na tom relatívne lepšie. Inštinktívne som ho teda iba okríkol a vstal. Keďže bolo už zjedené a aj vopred zaplatené odišiel som pracovať. Na potlesk od divákov som nečakal. K šťastiu mi stačilo, že som mal chop suey s ryžou, so zašpinenými nohavicami, ale aspoň bez „happy-endingu"

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KULTÚRA

Trump nie je taký hlúpy, ako ho hrám ja, pripúšťa herec Alec Baldwin

Americký herec dokonalo zosmiešňuje budúceho prezidenta. Prestane, len keď Trump splní jeho podmienku.

SVET

Člověk v tísni: Z Donecka nás vyhnala aj ruská propaganda

Ruské médiá tvrdia, že humanitárna pomoc je využívaná na špionáž, hovorí JAN MRKVIČKA.


Už ste čítali?